Spor medzi dvomi “ja”
[pre Changenet Juraj Mesík, 12.7.2002]

<<< Názory

Banská Bystrica - 12.7.2002 (Juraj Mesík) Polemika medzi Fedorom Gálom a Danielom Forgácsom o volení a nevolení, menšom a väčšom zle vyvoláva ďalšie otázky. Je správne voliť menšie zlá - alebo ako hovoria hlásatelia “positive thinking” - menšie dobrá? Ak áno, dokedy? Je štandardné, že k účasti vo voľbách masívne vyzývajú mimovládne organizácie (MVO)?

Nemajú MVO vo vzťahu k voľbám iné, možno dôležitejšie funkcie? Nevedie treťosektorová mobilizačná kampaň k deformáciám v praxi politických strán? Koľko kampaň MVO stojí a ako je to s jej vlastnou transparentnosťou, keď všetci vieme, aká dôležitá je transparentnosť pri financovaní politických strán....?

Až donedávna som ako riaditeľ nadácie Ekopolis spoluriadil aj veľký – rádovo 10 miliónový - grantový program na podporu predvolebných aktivít MVO. O týchto aktivitách teda viem pomerne veľa a napriek určitej skepse ich v zásade považujem za síce neštandardný, ale skôr pozitívny príspevok k vývoju Slovenska. Osobne som sa ale v postavení riaditeľa nadácie na jar 2002 dostal do úplne schizofrenickej situácie: Po hlasovaniach SMK a KDH proti novele Mečiarovho volebného zákona a proti prijatiu ústavného zákona o konflikte záujmov som zistil, že definitívne nemám koho voliť. SDKÚ stratila moju dôveru už dávno v súvislosti s kauzou diaľnice, televíznu stranu som - tak ako podľa prieskumov preferencií veľká väčšina vzdelanejších voličov - nebral ako serióznu možnosť nikdy. Spor svojich dvoch “ja” som vyriešil tým, že som sa vzdal postu riaditeľa nadácie a rozhodol som sa podporiť subjekt, ktorý, hoci je slabý, si zachoval moju dôveru. Po tom, čo DS-DÚ oficiálne prijala záväzok plne rešpektovať preferenčné hlasy voličov, som oznámil svoju kandidatúru na listine DS-DU.

Predvolebných grantových programov je dnes na Slovensku viacero a celkový objem prostriedkov, ktoré MVO na ne dostanú sa dá odhadom určiť na okolo 100 miliónov korún. Aj keď väčšina z týchto peňazí skončí vo vreckách reklamných agentúr a médií, pejoratívne označovanie volebných aktivistov MVO “nájomnými nadháňačmi” na seba nemohlo dať dlho čakať. Vážnejší dôsledok predvolebných grantov je však v niečom inom. Nestranícka predvolebná angažovanosť vylučuje možnosť aktivistov mimovládnych organizácií kandidovať vo voľbách za ktorékoľvek politické strany. Aktivisti sa tak vzdávajú jednej z hlavných úloh tretieho sektora, ktorú plní v každej demokratickej spoločnosti – úlohy byť generátorom verejných osobností vstupujúcich do politiky. Táto daň môže byť väčšia ako prínos v podobe o (možno) pár percent vyššej volebnej účasti. V dôsledku účasti v nadstraníckej kampani prenechávajú lídri MVO v politike priestor “novým tváram” vygenerovaným nie prácou v spoločnosti, ale prítomnosťou na bilboardoch a televíznej obrazovke. Riaditeľ Changenetu Norbert Brázda hovorí v tejto súvislosti o “honorároch za (ne)občiansky postoj”.

Voľby 2002 budú určite dôležité: rozhodnú o to, či sa v blízkej budúcnosti dostaneme do NATO a EÚ, alebo zostaneme mimo. Rozhodnú ale aj o tom, či sa na Slovensku ďalej upevnení bezhraničná moc partajných sekretariátov a ich sponzorov (spolu)určujúcich mená na zvoliteľných miestach kandidátok, alebo či sa upevneniu partokracie a mediokracie dokáže aspoň časť spoločnosti vzoprieť. Zdá sa, že do NATO a EÚ sa dostane aj Slovensko s klientelistickými a skorumpovanými politickými elitami, len pokiaľ nepôjde o garnitúru rokov 1994 - 1998. To je dobrá bezprostredná správa pre občanov Slovenska. Zlá môže byť pre samotné NATO a EÚ: infekcia politickej korupcie prenesená do ich vnútra nemusí byť ľahko liečiteľná. Naše slovenské ja nám velí urobiť maximum pre to, aby sme sa do NATO a EÚ dostali. Naše európske a západné ja by nám ale malo vytrvalo pripomínať našu spoluzodpovednosť za to, aký vklad prinesú do NATO a EÚ slovenské elity a aký vplyv môžu mať na budúcu súdržnosť a funkčnosť týchto štruktúr. Voľby 2002 budú aj o tom. S MVO alebo bez nich, o dôvod viac voliť.

<<< Názory