Kto sa nabalil na kampani VOĽBA2002
[Zuzana Mistríková, Mediálny inštitút, 19. 9. 2002]

<<< Názory

Vždy som si myslela, že keď sa človek rozhodne niečo spraviť z presvedčenia, je to natoľko zjavné, že o tom netreba hovoriť (respektíve, že sa hovoriť o tom vlastne nepatrí). Stále sa množiace články o tom, ako sa v treťom sektore náhle objavili peniaze zo zahraničia, ktoré získali agentúry a médiá s ostrými lakťami na predražené a pochybné predvolebné kampane s tým, že ich autori sa ani nenamáhali zdvihnúť telefón a opýtať sa, koľko ktorá kampaň koho stála, ma však vyprovokovali k tomu, že by som rada tieto informácie za kampaň, na ktorej spolupracujem, poskytla sama.

Najprv by som však chcela pristaviť pri principiálne negatívnom tóne, ktorým je existencia kampaní v reakciách vždy sprevádzaná. Trochu ma mrzí, že často vychádza z úst ľudí, ktorým rovnaká aktivita tretieho sektora pred voľbami v roku 1998 nielenže neprekážala, ale naopak, poukazovali na nedemokratickosť vtedajšej vládnej koalície, ktorá prácu tretieho sektora kritizovala. Pre mňa je "občianska matematika" stále rovnaká - čím viac voličov, tým reprezentatívnejší výsledok volieb. Čím menej voličov, tých viac sa ich výsledok líši od skutočného profilu spoločnosti a tým je väčšia pravdepodobnosť príklonu k extrémizmu. A to nie je pocit z aktuálnej politickej situácie na Slovensku, ale fakt prinajmenšom európskeho rozmeru (ostatným príkladom sú prezidentské voľby vo Francúzsku).

Tiež by som privítala, keby kritici tretieho sektora skúsili o ňom najprv získať pár informácií, kým ho celý "hodia do jedného vreca". Ja sama mám mnoho výhrad voči práci niektorých mimovládnych organizácií, nemyslím si ani, že rozhodnutia všetkých donorov sú vždy ideálne. V každom prípade však väčšina z nich pôsobí na Slovensku už dlhší čas (a žiadosti o podporu nemusia byť vždy vyplnené po anglicky). Stačilo by navštíviť ich internetovské stránky, aby ste zistili, koľko prostriedkov za tie roky poskytli do všetkých možných oblastí a ako často suplovali úlohu štátu v čase, keď ten nemal dosť prostriedkov (alebo politickej vôle) na riešenie elementárnych problémov spoločnosti. Donori sa nezjavili pred parlamentnými voľbami 2002 aby zahraničnými prostredkami (ktoré nám v iných prípadoch "nesmrdeli") zamiešali politické karty, alebo dali zarobiť reklamným agentúram. Donori síce pracujú so zahraničnými prostriedkami, ale podporujú projekty slovenských subjektov. Oni sami nemajú právo niečo iniciovať a použitie prostriedkov musia veľmi starostlivo zdôvodňovať tam, odkiaľ peniaze dostali. Mrzí ma tiež, že pri honbe za senzáciou typu kto sa na ktorej kampani nabalil unikajú pozornosti také unikátne a podľa mňa pre celý stredo- a východoeurópsky región príkladné projekty ako je Aliancia na podporu Fair Play.

Kampaň na ktorej spolupracujem mala veľmi jednoduchú históriu. Spolu s Jurajom Vaculíkom, ktorý tiež patril k "študentom roku 1989" a ktorý je dnes majiteľom úspešnej reklamnej agentúry, sme zvažovali svoje prípadné "priloženie ruky k dielu". Napokon sme sa rozhodli, že najužitočnejší budeme, keď budeme robiť to, čomu rozumieme. Pripravili sme projekt, v ktorom sme donorom ponúkli, že poskytneme organizáciám tretieho sektora možnosť profesioného komunikovania. Boli sme totiž už asi všetci svedkami toho, ako sa odborníci na nejakú problematiku veľmi zanietene a zároveň bez zodpovedajúceho výsledku, snažili verejnosť cez médiá na niečo dôležité upozorniť. Uvedomovali sme si tiež, že ak žiadosti o priestor pre predvolebné aktivity tretieho sektora vo veľkých médiách nebudú koordinované, môže byť výsledkom nechuť médií publikovať čokoľvek.

Absolvovali sme množstvo rokovaní s médiami. Ich výsledok bol nasledovný: všetky televízne a rozhlasové stanice poskytli vysielací čas pre kampaň VOĽBA2002 zdarma (reálne hodnota tohto priestoru sa v dnešných dňoch blíži k 40 miliónom korún), všetky tlačové médiá, ktoré kampani poskytli priestor, zaňho účtovali 25% svojej obvyklej ceny (ich vklad do kampane predstavuje približne 8 miliónov korún).

Z prostriedkov donorov (ktorí boli a sú po celý čas uverejnení na internetovských stránkach kampaní) boli hradené len nevyhnutné náklady tretích strán spojené s realizáciou kampane - t.j. tlačiarne, billboardové spoločnosti, produkcia spotov a 25% ceny inzertného priestoru v tlačových médiách.

Kreatívne štúdio Juraja Vaculíka poskytovalo profesionálny servis všetkým subjektom tretieho sektora, ktoré o to požiadali. Od realizácie tlačových materiálov až po umiestnenie inzerátov či spotov v médiách za spomenutých podmienok. V pôvodných (schválených) návrhoch pre donorov bola i čiastka na pokrytie jej produkčných nákladov (ktorá predstavovala pätinu obvyklej ceny). Napokon sme však získali len toľko prostriedkov, že stačili iba na pokrytie nákladov tretích strán. Agentúra teda nielenže poskytla svoje služby bezplatne (a pri spomenutých dohodách s médiami nemala samozrejme nárok na žiadne provízie), ale priebežne kampaň i úverovala (a úveruje), pretože subdodávateľov nezaujíma zložitý schvaľovací proces jednotlivých donorov.

Mediálne silnejšia mesačná kampaň stojí približne 40 miliónov. Skutočne vynaložené prostriedky od donorv na tri a polmesačnú kampaň VOĽBA2002 boli napokon 19 miliónov. Zo zahraničných zdrojov bola pokrytá necelá tretina skutočnej hodnoty tejto kampane. Jej najväčšími donormi boli teda slovenské subjekty: médiá, v ktorých ste inzeráty či spoty Šetrite si hlas na september a NIEJENAMTOJEDNO mohli vidieť, Kreatívne štúdio Juraja Vaculíka a Mediálny inštitút.

Zuzana Mistríková
(pracuje v Mediálnom inštitúte, ktorý koordinuje kampaň VOĽBA2002)

<<< Názory